Tradícia, ktorá putuje z človeka na človeka

Tradícia sa nedá odložiť do vitríny. Aby zostala živá, musí ju niekto poznať, niekto ďalší si ju osvojiť a potom ju posunúť ďalej. Niekedy je tým spojivom melódia, inokedy tanečný krok, príbeh alebo nástroj, ktorý prechádza z rúk staršieho muzikanta k mladšiemu. Práve o takomto prirodzenom odovzdávaní bolo aj podujatie Dudáši, ktoré 12. a 13. septembra 2026 pripravilo Regionálne osvetové stredisko v Komárne.

Prvý večer v Miestnom kultúrnom stredisku v Nesvadoch ožila koncertná sála tónmi gájd, ninery a píšťalky. Pred publikom sa predstavili István Katona, Benedek Viola, Barnabás Viola, Viktória Rajnohová a FS Briežok, Andrej Babiar, Vajk István Katona, ľudová hudba Mérges Banda a Viktor Konrád z Maďarska. Každý z nich priniesol vlastný spôsob interpretácie, skúsenosti i vzťah k hudbe. Za každým nástrojom, melódiou či spôsobom interpretácie sa ukrýva kus príbehu, ktorý má svoje korene hlboko v minulosti. Keď sa rozoznejú gajdy a ninera, ich zvuk si okamžite nájde cestu k poslucháčom. Aj odborný výklad počas večera ukázal, že ľudový nástroj nie je iba predmetom s konkrétnou podobou a zvukom. Je súčasťou príbehu ľudí, ktorí ho používali, vyrábali, zdokonaľovali a svoje poznanie odovzdávali ďalším. Gajdy či ninera tak v sebe nesú nielen hudbu, ale aj pamäť generácií.

Po koncertných tónoch nasledoval Tanečný dom, ktorý ukázal ďalšiu podobu odovzdávania.  Skúsenejší tanečníci sa stretli s tými, ktorí si tradičné tance prišli vyskúšať po prvýkrát. Jeden viedol, druhý nasledoval. Po chvíli už však nebolo dôležité, kto bol skúsený a kto začínal. Tanec sa stal spoločným zážitkom a poznaním.

V nedeľu sa muzikanti presunuli na Burzu Komárna pod múrmi Novej pevnosti. Gajdy a ninera zaznievali medzi stánkami, rozhovormi i ruchom trhu a prirodzene sa stali súčasťou dopoludnia. Podujatie tak pripomenulo časy, keď hudba nebola oddelená od každodenného života, ale sprevádzala stretnutia, slávnosti, tancovačky aj obyčajné chvíle spoločného oddychu. Možno niekto spoznal melódiu, ktorú poznal z detstva, iného zaujal nástroj, ktorý dovtedy nevidel zblízka. A možno si niekto mladší odniesol zážitok, ktorý ho raz privedie k tomu, aby sa sám začal učiť hrať.

Práve v tom spočíva zmysel odovzdávania tradície. Pretože tradícia má budúcnosť vtedy, keď sa z minulosti nestane iba spomienka, ale niečo, čo si ďalšia generácia môže osvojiť, prežiť a odovzdať ďalej. A kým sa znejú gajdy a ninera, kým sa pri ich tónoch stretávajú ľudia a tancuje sa, príbeh tejto hudby sa stále píše ďalej.